Max Virag

Áno, áno… ach tie oči, ach tie prekrásne kryštálovo modré oči. Ach, ako hlboko mám dovolené do nich vidieť, ach ako hlboko… stačí mi okamih, jedna sekunda… za dvoj sekundový pohľad by som mu dal celý svoj život… preblyslo mysľou Bonifácovi, pretože vie čo v nich vidí a nevie sa toho nabažiť. Vždy keď sa do nich Bo zahľadí prenikne hlbšie do jeho vesmíru. Cíti sa ako keby letel časom. Keď sa im spojí pohľad, akoby práve udrel blesk… všetko sa deje v okamihu, maličkom miniatúrnom okamihu, ale zdá sa, že ten okamih trvá večne… nie nezdá sa to, spojené pohľady nie sú v skutočnosti ohraničené časom, dejú sa na večnosť aj trvajú večnosť. Áno v jednom okamihu dokáže človek uzrieť večnosť bytia… ach tie nádherné kryštálovo modré očiská, most do jeho vesmíru, dokonca dva mosty aby ich nebolo málo. Rád sa prechádzam po jeho mostoch, kochal sa dokonale modrým vesmírom Bonifác. Rád a dlho… a to, že sa po týchto mostoch dokážem prechádzať dlho, to je fakt… a ako sa prechádzam, pozorujem slnká iných galaxií, tie v ktorých objatí žil, pozorujem jeho životy na iných planétach, pozorujem jeho priateľov z iných svetov, snažím sa dovidieť až tam kde začal… vlastne nemá začiatok, veď áno, to viem, ale aj tak sa ho občas snažím nájsť, ale to je len moja ješitnosť… tie mosty, báječné… pozeraj sa hlbšie, och dovoľ mi dlhšie…

Bonifác nazýval pohľad do iných očí “iskra prepojenia”. Nie vždy je mu to umožnené, nie každí tvor taký pohľad dovolí… ani sa s každým prepájať nechce, dokonca si Bo vyberá tých s ktorými zapáli svoju “iskru prepojenia”… a oni si vyberajú Bonifáca… je to vzájomné… možno preto je to tak lebo majú spoločnú minulosť alebo budúcnosť, možno sa Bonifác nájde na tých ich mostoch, ako tam sedí a maľuje im do piesku ich portrét, alebo tie galaxie, planéty, slnká, alebo ten most…