Max Virag

Och. Vzdychla celkom nahlas, len tak pre seba. Myslela si, že keď je sama na prechádzke lesom, nikto jej povzdych počuť nebude. Mýlila sa. Počuli ju všetci. Kvety, kry, stromy, zvery, vtáci a aj mravci.

Ani na um by jej neprišlo, že tento povzdych sa na poryve vetra dostane až tak ďaleko. Áno, myslela na neho, nevedela na koho, opäť raz, ale myslela na neho. Na svojho ešte nestretnutého, nepoznaného. Och, opäť vzdychla a rázne si povedala: “ja ťa stretnem, už ťa stretnem, už sa stretneme”.

Práve teraz sa obchádzame tak veľmi ako to len osud dokáže zariadiť. Ešte sa nemáme stretnúť, ešte nie. “Ja viem, ja viem” šepkala sama sebe stále si mysliac, že ju nik nepočuje.

Ale ten vietor, on ju už hnal. Už hnal tú myšlienku, už posúval túžbu jej smerom.
Pretože naše túžby, sny a priania sú na svojich adresátov nenápadne a nežne fúkané. Sú také krehké ako snehová vločka a je jedno či veľká alebo malá. Stále je krehká. Príjem takejto správy, prenášanej vetrom, je celkom ľahko rozpoznateľný.

Keď tie vlasy neposlúchajú a neudrží ich po kope ani hlasná nadávka. Vždy vtedy keď vás šteklia za ušami alebo na čele, keď vám skĺznu do očí a vy by ste boli v tom momente najradšej holohlavý.

Správa je prijatá vtedy, keď jemné pošteklenie vlasmi spustí po celom vašom tele koncert zimomravých.

A takto nám vietor posiela správy. A Anna o tom nevie. A mnohí to nevedia.

Tvoja ruka v mojej…